BALI MÓD ALEBO AKO SOM STRÁVILA 30 DNÍ V OÁZE POKOJA
Úprimnosť. Nijako zvlášť som sa nezaoberala tým, akou formou budem písať svoje články. Ako sa vám budem prihovárať. Jednoducho píšem tak, ako veci cítim a žijem. Verte, pred zverejnením nových písmenok mám často srdce až v krku. Aj tak bude tento článok osobnejší. Trošku odlišný.
Vo februári, s veľkou podporou mojej polovičky, som dala výpoveď v práci. A zobrala si Rok Janky. Rok, kedy sa venujem sebe. Svojim myšlienkam, snom, plánom, sebarozvoju. Časť tohto obdobia som strávila na Bali.
JEDZ, MODLI SA A MILUJ. BALI
Prvý záblesk Bali v mojom živote prišiel skrz film Jedz, modli sa a miluj. Existuje len pár filmov, ktoré môžem pozerať dookola. A tento je jedným z nich. Niektorým to bude znieť ako klišé no mňa tento film skrátka vcucol. Ani nie romantické zápletky okolo. Skôr spôsob, akým je zachytená cesta a charakter hlavnej postavy. Objavovanie. Spoznávanie. Hľadanie. Vône a chute.
Napriek tomu, že ma film dostal, nejako extra som na Bali ísť neplánovala. Moja karma mala zjavne iné plány. Plánovano neplánovane sme sa osobne spoznali v máji 2018 skrz cesty za priateľmi zo Slovenska.
Bali mi učarovalo. Prach, odpadky, smog, všade prítomný zápach dymu zo spaľovania odpadkov. Aj pláže som už videla krajšie. Avšak. Učarovalo mi. Keď som odchádzala, odchádzala som s pocitom, že sa sem ešte vrátim a spoznám ho viac.
A potom sa veľa dialo. Veľa som sa snažila pochopiť svoje miesto na tomto svete. Pochopiť samú seba a to, čo sa vo mne deje. Moje bezodpadové a minimalistické začiatky mi začali dávať väčší zmysel. A otvárať dvierka a poznania chtivosť ďalej. Až som sa prepracovala ku slovku permakultúra. Taký vyšší level okopávania zemiakov 🙂
TAM, KAM MA SRDCE ŤAHÁ
Štúdium environmentálneho manažmentu? Letná univerzita na Bali? Začala som vyhľadávať rôzne kurzy. Dostala som sa k tomu, že predsa aj tu existujú permakultúrne farmy. Pár klikov cez google a našla som Jiwa Damai. Organickú záhradu a meditačné centrum ukryté v srdci Bali uprostred bujného tropického lesa. Vyplnila som žiadosť o permakultúrnu stáž. O pár týždňov na to sa započalo vybavovanie víz a kúpa leteniek. Dva mesiace čakania na odchod sa vo mne miešali pocity nedočkavosti, nadšenia a snahy nemať očakávania. Bola som zvedavá, či moje pocity z prvej návštevy Bali boli len ošiaľ dvoj-týždňového turistu alebo má toto miesto naozaj magickú energiu.
Keď som posledný aprílový piatok vystúpila z lietadla a do nosa mi vbehli známe vône, začalo mi búchať srdce. Vystála som si radu na vstupných kontrolách. Medzi stovkami skomolenín mien našla to svoje a zamávala na pozdrav šoférovi.
JIWA DAMAI
Jiwa Damai je miesto, kde sa stretávajú ľudia z celého sveta, aby študovali, našli pokoj a učili sa. Či už jeden od druhého alebo od samotnej prírody. Spájaním rôznych systémov založených na permakultúrnych princípoch pracuje Jiwa Damai na vytváraní udržateľnej a plne sebestačnej komunity.
Moja stáž mala vyzerať nasledovne. Ranná joga, raňajky, práca na projekte, obed, práca na projekte, meditácia, večera. Deň za dňom. Päť dní v týždni. Víkendy voľno.
Tému môjho projektu sme si mali s Margaret (moja mentorka) dohodnúť osobne po mojom príchode. Vtedy som si ešte myslela, že sa budem venovať permakultúre.
PRVÁ NOC
Prvú noc v Jiwa Damai som strávila skúšaním všetkých uhlov postele a hľadaním štupľov do uší. Nevyspala som sa. Nové zvuky, nové vône, iná posteľ. Očakávania. Nasledujúci deň som prežila poloprítomná. Už som tu alebo si to ešte len predstavujem? S faktom, že z troch vegetariánskych jedál denne budem hladná, som počítala. A tak som svoju voľnú sobotu strávila vyjedaním zvyškov cestovných mlsiek. A driemaním snažiac zastaviť chaos na križovatke myšlienok. Nastaviť sa na Bali mód = nechaj to plynúť a vítaj, čo príde. Zatiaľ čo píšem tieto riadky, blíži sa moja prvá meditácia v živote. A večera. Neviem, na čo sa teším viac 😀
PROJEKT JA
Pár mesiacov pred odchodom na stáž som cítila akoby vo mne všetko kričalo, bobtnalo. Tak veľmi som sa nevedela dočkať ako budem sama so sebou. Preč od bežných záležitostí. Preč od vonkajšieho sveta. Dieliky mojich predstáv a snov začínali naberať na tvare. Tešila som sa, že sa naučím čosi nové. A pohnem sa vpred. No som na to pripravená?
Druhý deň môjho pobytu v Jiwa Damai som absolvovala prvé sedenie s Margaret. Mali sme pomenovať môj projekt. Rozhovor bol nečakane otvorený a osobný. Vzišlo z neho, že mojim projektom budem JA sama.
Uvedomiť si, čo vás v živote brzdí posunúť sa vpred, je veľmi dôležitý krok. Ktoré JA na sebe nemáte radi? Prečo sa vlastne stali vašou súčasťou? Život v Austrálii mi dal priestor byť často sama so sebou a svojimi myšlienkami. Až som prišla na to, že sa celý život cyklím v rovnakých vzorcoch. No nevedela som, ako z toho von. Začala som seriózne uvažovať o vyhľadaní pomoci vo forme mentora. Alebo dokonca psychológa. Prišlo Jiwa Damai.
PREBÚDZANIE
Po rozhovoroch s Margaret som sa vždy cítila ako prebudená z kómy. Občas vyklepaná, že čo vlastne budem robiť, keď sa zrazu nebudem mať čím trápiť. Občas prekvapená, že mi to musel povedať niekto iný. Že je to všetko vlastne také jednoduché. No napriek tomu ťažké.
Že nové vedomosti a zručnosti sa naučím kedykoľvek. Sama na sebe som mala možnosť zistiť, že keď chcem, viem sa veci naučiť. A viem sa ich naučiť pomerne rýchlo. Podstatné je nájsť SEBA. Spojiť sa so sebou a nájsť svoju vnútornú silu. V Jiwa Damai som si na toto všetko dala zvolenie. Verte, či nie, akoby som ožila. Vo svojom vnútri som pocítila ľahkosť. Akoby zo mňa odišla ťažoba. Akoby mi spadol kameň zo srdca. Cítila som motýliky v srdci. Cítim ich aj keď toto píšem. Cítim ich aj keď toto čítam?
Pociťujem vďačnosť za to, že sa môžem venovať sebe. Takú silnú vďačnosť, že sa mi chce plakať. Ani nie od radosti, ako skôr od úľavy, že som konečne so sebou. Mám pocit, že čím hlbšie sa stotožňujem s povolením venovať sa sebe, tým viac pocitov zo mňa vychádza. Ako páska telegrafu. Akoby som ožila. Akoby môjmu telu odľahlo, že som sa konečne spamätala: “Vitaj! Toľko ti toho chceme povedať. Chýbala si nám. Toľko toho máme na srdci.”
ZÁPISKY
Posledné dva odstavčeky sú výňatok z mojich súkromných poznámok, ktoré som si robila po každom sedení s Margaret. Po každom jednom mráčiku a precítení danej situácie. A áno, tie motýliky cítim zakaždým, keď sa k tejto situácii vraciam. Zakaždým, keď sa stratím, čítam si svoje zápisky a vraciam sa späť ku svetielkam.
Vlastne až na Bali som dokázala vnútorne prijať a spracovať fakt, že mám rok pre seba. Že energiu, ktorú by som inak venovala zarábaniu peňazí a povinnostiam, môžem zrazu využiť na rozjímanie. Hľadanie svojej cesty. Je to dlhý a pomalý proces. To, že všetko má svoj čas a netreba na veci tlačiť, sa učím v podstate od príchodu do Austrálie. Nikdy by som neverila, čo všetko sa v človeku začne prebúdzať, keď je zrazu sám so sebou a pre seba. Učím sa počúvať svoje inštinkty a svoje srdce. A pomaličky mi všetko začína dávať zmysel.
TOTO BALI, TO JE RIADNA VÝZVA!
Aby ste sa mi tu nezgrckali z toľkého duchovna, tak aj trochu srandy. Súčasťou mojich poznámok je veľkými písmenami poznačená veta: TOTO BALI, TO JE RIADNA VÝZVA! A veruže bola. V joge som začiatočník. Meditáciu som nikdy predtým vedome neskúšala. Dva dni po príchode som ochorela. Vyše týždňa som sa odhodlávala začať jazdiť na skútri. Hneď na prvej jazde som sa vytrela. Takže. Keď som konečne vyzdravela a necítila sa v prítomnosti joga učiteľky z Estónska a tanečníčky z Austrálie ako totálny postih, rozbila som si kolená a poudierala všetko možné. Ďalší týždeň som sa psychicky aj fyzicky zviechala. A odhodlávala nevzdať sa a jazdiť ďalej. Vetu o Bali výzve som si poznačila ležiac večer v posteli s teplotou po riadnej žalúdočnej prehánke. Ale! Po úspešne zvládnutom popoludní jazdiac na skútri s lektorom krížom krážom Ubudom. V šialenej Bali premávke. Malý krok pre svet, obrovský pre mňa.
JA VIEM, ALE PRIPOMEŇTE MI TO OBČAS PROSÍM!
Možno to takto čierne na bielom znie ako nič. No mne tieto lekcie dali mnoho. Dve topky. Joga nie je súťaž. Idete koľko vládzete a neporovnávate sa s ostatnými. Neporovnávať sa je výzva sama o sebe nielen v joge, všakže?
Lekcia druhá. Najradšej by ste sa vzdali skôr ako niečo nové skúsite? Alebo hneď potom, ako sa to na prvý krát nepodarí? Prekonajte sa ešte aspoň raz a možno uvidíte, že to ide. Pomaly, s kŕčami od strachu a odretými kolenami, ale ide. A ten pocit, keď to zvládnete, je na nezaplatenie. Pocit neopísateľnej úľavy a vďaky. Uvedomenia si, že keď sa nevzdám, viem niečo dokázať.
Všetko sú to veci, ktoré hlboko v sebe dávno vieme. Len nám ich častokrát niekto iný musí šplechnúť do tváre, aby sme sa prebrali.
Toto bola bublinka. Môj svet bezpečia a snov. A teraz prerod do reality. A ten je veru rušný.
PS: Pre viac tipov, či inšpirácií ma sledujte na FACEBOOKU alebo INSTAGRAME
Chcete vedieť o každom novom článku a získať zadarmo e-book Ako produkovať menej odpadu?
Áno? Tak naťukajte svoj email do políčka nižšie, kliknite na tlačidlo a o pár minút si E-book nájdete vo svojej schránke.
Kliknutím na “Prosím si E-BOOK” potvrdzujete svoj súhlas so spracovaním údajov.
Zdieľať článok: