PRIATEĽSTVÁ, INVENTÚRA V ŽIVOTE A INÉ
Tento článok mal byť pôvodne mudrlantský post o Permakultúre. No ako som ho dávala dokopy, zakaždým mi myšlienky skĺzli k ľudskej stránke z posledného obdobia môjho života. V Permakultúre sa táto kapitola nazýva Zóna 00. Zoznámte sa. Mne prirástla ku srdcu na mojom prvom kurze Permakultúrneho dizajnu v Thajsku. Asi to bude tým, že sa sama s mojou Zónou 00 posledný rok aj čosi intenzívne oťukávame.
A ČO JE VLASTNE TÁ PERMAKULTÚRA A ZÓNA 00?
Iba v skratke, lebo by bom sa tu zamotala. Permakultúra je eticky založený vzor pre navrhovanie systémov ako udržateľne využívať pôdu a žiť zdravo a ekologicky.
O Zóne 00 sa v Permakultúre veľa nehovorí. No čím ďalej tým viac začínam mať pocit, že Zóna 00 je tá najdôležitejšia. Ako mi raz napísal blízky kamarát: “Jeden človek nemôže zachrániť svet. Ale môže zachrániť seba. A ešte jedného človeka, ktorý mu je blízko. A spolu, spolu ten svet môžeme zachrániť.”
Moc sa vŕtať sám v sebe je na zbláznenie. Ale nevŕtať sa vôbec môže mať horšie následky. Nemám čo od dobroty, veď čo mi v živote chýba? No až keď stíchne všetok ten humbuk okolo, je človek naozaj sám. Sám so sebou. A vtedy začína tá sranda.
Za posledný rok som začala aplikovať do praxe kadejaké chuťovky. Ako napríklad, že nie je hanba požiadať o pomoc, vypočutie, či objatie. Hrdinsky si nosiť svoje boliestky v sebe sa zdá ako úžasný plán. Veď čo by som už len nezvládla sama? Načo obťažovať ostatných? Každý máme svojich problémov dosť! Zraniteľnosť je na prvý pohľad na pozvracanie. Aj na ten druhý, tretí a štvrtý. No oslobodzujúca a zbližujúca je od začiatku. Šikovný nástroj vzťahovej inventúry.
VYSTAČÍM SI SAMA! ALEBO NIE?
Tu sa dostávam k môjmu úžasnému rozhodnutiu prestať si hľadať priateľov. Začiatky v cudzej krajine nie sú med lízať, čo si budeme hovoriť. A ja som sa pred časom dostala do bodu, kedy som bola unavená z dávania si zbohom. Zakaždým, keď som spoznala fajn človeka, naše cesty sa v krátkom čase rozdelili. Vystačím si sama!
No došla som do bodu, že som v tejto krajine v podstate, ale že naozaj sama. A to vám nebol príjemný pocit. Svoje rozhodnutie som jemne prehodnotila. Slimačím tempom, rôznymi zhodami okolností a možno aj osudom, sa mi v živote objavilo pár naozaj fajn ľudí. Vyšlo nevyšlo. Do môjho zoznamu obľúbených fráz pribudlo slovné spojenie “reality check”. Vysvetlím. Keď sa premotivovane pre niečo alebo niekoho nadchnem. A ono sa to poserie. A ja sa preto začnem sabotovať. Tak keď sa potom ukľudním, najnovšie si robím “reality check”. Že či som mohla a či nemohla urobiť niečo inak, viac, či menej, aby sa to nepokazilo. A vždy zistím, že vlastne teoreticky mohla. Ale prakticky nie. A aj keď sa občas cítim, že sa zgrciam z podoby, vždy sa udeje čosi, čo ma preberie a donúti ísť ďalej.
MAŤ KAMOŠOV JE FAJN 🙂
A tak raz… Prebrala som sa z letargie. Rozlúčila som sa s rozhodnutím “nechcem priateľov, vystačím si sama”. A spoznala som úžasných ľudí. Stále procesujem. Vďaka tomu som znova začala veriť v ľudské dobro a spriaznené duše. Oprášila som si odreté kolená z rozpadnutých priateľstiev a rozhodla sa nevzdávať a neprestať veriť v tie ozajstné.
A áno. Aj tentokrát som dobiehala pitný režim. A nestíhala prať moje dedkovské látkové zero waste vreckovky. Pretože zase raz veľa ľudí mojej krvnej skupiny z Austrálie odišli. No aj tak to stálo za to.
A viete čo je na tomto všetkom najlepšie a najzaujímavejšie? Vďaka cestovaniu a životu na opačnom konci sveta som si niečo uvedomila. Je úplne jedno odkiaľ práve píšem tento článok. Nie som sama, aj keď som sama. Niekto z vás si ma vždy nájde.